Pod týmto názvom bola v Slovenskom inštitúte vo Varšave otvorená výstava, ktorú zorganizoval náš zastupiteľský úrad v Poľskej republike. Panely na výstave kopírujú brožúru, ktorú vydalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Poľsku.
V minulom roku som dostal z Poľského inštitútu v Bratislave pozvánku na jej prezentáciu, na ktorú pricestovala veľvyslankyňa Andrea Elscheková Matysová s dvojicou autorov Martin Cimerman a Simona Benková. Prezentáciu moderoval Pavol Demeš. Potešil som sa, keďže slovenské stopy v Poľsku sledujem vyše pol storočia a možno som tam aj nejakú zanechal… Aby som sa mohol zapojiť do diskusie, chcel som si avizovanú publikáciu pozrieť. Bolo mi povedané, že sa k nej dostaneme až po prezentácii, lebo by to rušilo jej priebeh.
Veľvyslankyňa informovala ako ťažko sa uvedené dielo rodilo, ako dvaja autori na tom pracovali. To isté zopakovali autori. A potom prišiel šok: z avizovanej publikácie sa vykľula šestnásť listová brožúra s obrázkami, osem listov textu v dvoch jazykoch, teda iba štyri listy slovenského textu. Aby bol obraz úplný, na každej strane boli dve cca 15 riadkové informácie o „stopách“. Asi som mal prehnané očakávania. Áno, nuž veď aj to je publikácia…
Dvojica autorov na otázky Pavla Demeša, ktorý je v brožúre uvádzaný ako odborná spolupráca, priamočiaro prezradila, že je tu všetko, čo sa o slovensko-poľských vzťahoch počas pobytu na ambasáde v Poľsku dozvedela. Rukolapný dôkaz toho, že do teritória vysielame nepripravených ľudí, ktorí sa veci dozvedajú priamo v stykovej činnosti od Poliakov, čo nechcem komentovať. Na otázku odborného poradcu Pavla Demeša, čo ju v Poľsku po príchode prekvapilo, slovenská diplomatka odpovedala, že po prílete najmä vysoké domy vo Varšave… Vtedy som mal chuť odísť, ale nedostal by som sa k publikácii, tak som vydržal. Autori na záver brožúru podpisovali. Vtedy sa ma jeden z prítomných poľských diplomatov ironicky opýtal, či si nedám podpísať tento „bestseller“? Pochopil som ako to hodnotia.
Keby niečo také vydala cestovná agentúra, nepoviem nič. Je to reklama vybraných prvkov, motívov, informácií. Aj Veľvyslanectvo Slovenskej republiky si takéto niečo môže namnožiť, prečo nie. Ale robiť z toho publikáciu a výsledok pomaly výskumnej práce?
Brožúrka vyšla pri príležitosti tridsiateho výročia nadviazania diplomatických stykov medzi Poľskou republikou a Slovenskou republikou. Preto je tam asi tridsať stôp. Ale o tom v brožúrke nič nie je. Ako vieme, poľská diplomacia k tomuto jubileu vydala rozsiahlu knižnú publikáciu.
V brožúrke našej ambasády sú signalizované zaujímavé, vážne fakty, historické udalosti, historické osobnosti, kultúrne i náboženské momenty, ale aj šokujúce informácie. Medzi tridsiatkou stôp je aj návšteva Poľska Jána Budaja v roku 1980! Alebo úspech oblátok Horalky – Góralki v stati Good idea Slovakia. Dobre, že naše Horalky Poliakom chutia. Stavím sa, že pri ich chrumkaní si málo z nich uvedomí, že sú slovenské. Lebo oni si kupujú nie Horalky, ale poľské Góralki. U nás mali úspech Krówki. Neprekrstili sme ich, všetci vieme, že sú poľské. V Poľsku to je ináč.
Škoda, že sa autorom nepodarilo zaregistrovať ani jedinú slovenskú stopu na Spiši a Orave. Našli by tam rodiny slovenských národovcov ako Korkošovci, Červeňovci, Kolkovičovci, Jurčákovci, Jablonskí, Laťákovci, Machajovci, či osobnosti ako Nálepka, Strelec, Hrobák, Maťašovský, Miškovič, Vojtas a ďalšie. Našli by tam aj rodný dom azda najtalentovanejšej slovenskej umeleckej rodiny Korkošovcov a možno aj stopy po rodine Michala Dočolomanského v Nedeci.
Nepodarilo sa im zaregistrovať ani existenciu Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku, ktoré sa v Poľsku konajú už viac ako štyridsať rokov, folklórny súbor Spiš, ktorý v predminulom roku oslávil už sedemdesiatpäť rokov svojej činnosti.
Parádnou slovenskou stopou je Galéria slovenského umenia Spolku Slovákov v Poľsku v Krakove, ktorá predstavila poľskej verejnosti už stovku slovenských umelcov. Je to náš ďalší slovenský inštitút, ktorý popri svojej činnosti vedie dr. Ľudomír Molitoris a dr. Milica Majeriková-Molitoris so spolupracovníkmi. A Vydavateľstvo a tlačiareň Spolku Slovákov v Poľsku, v ktorom vyšlo viac ako 4000 (!) publikácií nachádzajúcich sa takmer na všetkých svetových kontinentoch.
Aj mesačník Život by si zaslúžil samostatnú pasáž. Je to výrazná stopa bytia našich krajanov v Poľsku. Časopis je fenoménom aj v celosvetovom krajanskom prostredí. Doteraz vyšlo 808 čísel. V brožúrke je o ňom toľko ako o horalkách.
Aj na cintorínoch na Spiši a Orave sú slovenské stopy. Máme tam i pamätník slovenským obetiam Ogňa, ktorému Poľská národná banka vydala pamätnú mincu. Pamätáte sa, protestovali židovskí intelektuáli, Spolok Slovákov v Poľsku i my na Slovensku, aby to urobilo aj Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Varšave…
Informácia je vzácny tovar a v diplomacii má ešte väčšiu cenu. O takýchto aktoch sa má zastupiteľský úrad dozvedieť včas, nie vždy sa dá. Vtedy však treba reagovať promptne a pripravene. Nečakať na návrhy od historikov, prosby krajanov, články publicistov, ale konať.
Aj slovenské nápisy v kostoloch na Spiši a Orave sú vzácnou stopou. V niektorých kostoloch zmizli, páni farári ich v polonizačnom nadšení dali zatrieť. Ale vieme, že boli i kde boli. Áno, do niekoľkostranovej brožúrky sa to nedá vopchať. Ja by som však určite niektoré pamiatky uprednostnil pred návštevou Budaja či sladkosťami.
Uvedomujem si, že výber tém, artefaktov je právo autorov.
Výber však reprezentuje ich rozhľadenosť, pripravenosť pohybovať sa v krajine vyslania. Tá druhá poznámka patrí skôr tým, ktorí diplomatov vysielajú.
V brožúrke je okrem iného uvádzaná aj Čata 535 Slovákov, jej veliteľ Miroslav Iring, námestíčko, ktoré nesie jeho meno, ulica generála Milana Rastislava Štefánika, nové lektoráty slovenského jazyka. Každá z týchto stôp, jej zviditeľnenie, presadenie pomenovania, umiestnenie do múzea, či po rokoch ocenenie osobností, má svoju históriu. Každej stope predchádzali konkrétne diplomatické aktivity, rozhovory, argumentácia. Žiadna z nich nám nepadla z neba. Za každou je kus roboty. Niečo o tom viem.
Ako starší kolega by som slovenskej diplomacii v Poľsku poradil a poprosil, aby neprehliadali vzácne slovenské stopy v Poľsku, ba aby urobili viac: aby aj oni zanechali hodnotnú stopu. A stopa, to nie je iba konštatovanie toho, čo bolo, spísanie, či vydanie brožúrky. Slovenskú stopu, ak to tak chceme nazývať, treba najskôr s partnermi vybaviť, dohodnúť, presadiť a pomôcť realizovať. V súčasnosti sa priam ponúka krásna stopa, ktorej krstnými otcami boli prezidenti Ivan Gašparovič a Lech Kaczyński: Dom slovenskej kultúry v Jablonke. Treba sa zasadiť o odstránenie byrokratických prekážok a docieliť jeho otvorenie.
V tejto súvislosti ma zaskočila informácia, že v rokoch 2007 – 2013 bolo v poľsko-slovenskom pohraničí vybudovaných z európskych prostriedkov päť poľsko-slovenských domov v oblastiach, kde nebývajú Slováci. Fungujú tieto domy? Nič o nich nepočuť. Na ich veľkolepom otváraní sa pritom slovenskí diplomati v Poľsku aktívne zúčastňovali… Čo vieme o osudoch tejto stopy, ktorá sa akoby stratila?
Rád konštatujem, že iné slovenské domy, ktoré prácne, s veľkou námahou vybudoval Spolok Slovákov v Poľsku v Podvlku, Vyšných Lapšoch, Kacvíne či Novej Belej vyvíjajú aktívnu činnosť, aj keď prostriedky na tieto aktivity sa nezvyšujú, dokonca klesajú…
Ponúka sa aj ďalšia slovenská stopa, ktorej idea sa zrodila na zasadnutí Slovensko-poľskej medzivládnej komisie pre cezhraničnú spoluprácu v roku 2010 v Rajeckých Tepliciach, kde bolo dohodnuté zriadenie Pamätnej izby rodiny Korkošovcov v Čiernej Hore, v ich dome, ktorý darovali poľskému štátu, ako aj zriadenie Múzeí slovenskej kultúry na severnom Spiši a hornej Orave v Poľsku pre ochranu materiálneho kultúrneho dedičstva tu žijúcich Slovákov. Udialo sa v tejto veci niečo?
Na rodnom dome umelecky talentovanej rodiny Korkošovcov v Čiernej Hore nefiguruje ani slovenský nápis. Korkošovci dom darovali poľskému štátu. Boli to Slováci. Dozvie sa o tom návštevník po vstupe do domu?
Podobná situácia je v Skanzene v Hornej Zubrici na Orave, v ktorom sa nachádza množstvo artefaktov slovenskej ľudovej kultúry. Zmienka o tom, že ide o slovenské prvky ako si chýba…
Bolo by tiež žiaduce vyvinúť maximálne úsilie, aby základné školy, v ktorých sa učí slovenský jazyk, dostali učebnice a aby financovanie slovenského jazyka zodpovedalo tomu, čo Poľsko prezentuje v Rade Európy. Spolok Slovákov v Poľsku opakovane upozorňuje na tento dlho neriešený problém. Napadlo mi, ako by asi reagovala maďarská diplomacia na Slovensku, maďarskí politici, keby na základných školách v Slovenskej republike žiaci nemali patričné učebnice a na to určené financie by sa míňali iným spôsobom. A my? Slovenské stopy v Poľsku ležia v teréne, sú jedinečné a sú to nielen historické artefakty, ale aj živé výzvy, ktoré je potrebné riešiť, aby sa bratia Poliaci o nás viac dozvedeli. A aby sa stali trvalou súčasťou našej historickej pamäti. Obávam sa, že pamäť, dlhá profesionálna pamäť, začína chýbať v priestore slovenskej diplomacie. Má byť trvalou súčasťou podkladov, ktoré referenti, ich riaditelia pripravujú prezidentovi, premiérovi, predsedovi parlamentu, ministrom, poslancom na rokovania s partnermi. Historická pamäť je zrkadlo práce generácií slovenských diplomatov a dôležitý zdroj informácií.
