Takýto nápis majú na náhrobku štyria novobelskí Slováci zavraždení bandou „Ogňa“ – Ján Ščurek, Ján Krak, Ján Lapšanský a Jozef Chalupka. Som vnukom posledného menovaného. Vnukom, ktorý nikdy nepoznal svojho starého otca.
Bola nedeľa. Raňajkovali sme, a keď sme skončili, mama mi povedali: – Ty dnes pôjdeš so mnou do kostola, lebo je pekné počasie, čomu som sa veľmi potešil. Dali mi nové oblečenie a povedali, aby som sa prezliekol. Keď zvony začali zvoniť, tak povedali: – Poď ideme!
Vyšli sme na cestu a išli sme. Ja som sa držal maminej ruky a podskakoval som okolo nich. Keď sme tak išli, zistil som, že z domov vychádzajú starí ľudia. Išli sme ďalej a opäť vychádzajú starí ľudia. A keď sme boli pri kostole, tak som sa mamy spýtal: – Prečo my nemáme „džadka“?
Mama sa akoby trochu pozastavili a o chvíľu povedali: – Poď ideme! Vošli sme do kostola. Mama si sadli do lavice a mňa si zobrali na kolena. Po krátkom čase som sa obrátil a pozrel sa na nich, zistil som, že mama majú slzy na tvári.
Vrátili sme sa domov, zjedli sme obed po čom mama všetko poumývali a o chvíľku zobrali mladšiu sestru na ruky, potom si sadli na stoličku, položili si ju na kolená a mne povedali: – Vidíš pýtal si sa, prečo my nemáme „džadka“. No nemáme, lebo vám ho zabili.
– Čo? Zabili? Ako to zabili?
Začali rozprávať, že po skončení vojny nás zase pripojili k Poľsku a tu vznikali bandy, ktoré rabovali ľuďom, čo sa len dalo. – Bola jar, začali rozprávať. – Keď sa chlapi vrátili domov po skončenej práci v poli, tak sme dali všetko do poriadku a išli sme spať. Keď sme už skoro zaspali, zrazu sme počuli búchanie na dvere. Otec skočil z postele a išiel k dverám a pýta sa, kto je tam? A počul hlas – Otváraj potrebujeme pomoc!
Keď otec otvoril dvere, tak sa začali banditi pchať dnu do domu a vošlo za nim asi desať ozbrojených banditov. Jeden si sadol na stoličku a hovoril: – Vidím, že je tu dvoch chlapov, a vytiahol z vrecka zdrap papiera a pýta sa: – Ktorý z vás je Chalupka? Dedo hovorí, že ja som a on na to: – Prosím dajte občianske preukazy. Keď ich pozrel, tak otcovi ho vrátil a dedov zadržal. Začal sa pýtať čo, ako, koľko, aby ostatní z bandy, čo boli vo dvore mali čas rabovať. Po nejakom čase vošiel jeden do izby a povedal: – Poručík už je to hotové. Vtedy „poručík“ vstal a povedal: – Chalupka prosím, oblečte sa a pôjdete s nami odviezť nám potraviny.
Keď vyšli do dvora kôň už bol zapriahnutý do vozu a zistili sme, že nám všetko zrabovali – dve kravy boli zhabané z maštale, také čo nám dávali mlieko a ja im hovorím: – Neberte tie kravy, lebo nebudem mať mlieka pre malé deti! A počula som – A my máme piť vodu? A potom som počula ako jeden druhému hovorí: – Poď tam je pekná sviňa treba ju zabiť. Keď to mama počuli, tak im hovoria, aby ju nestrieľali, lebo ona o týždeň bude mať malé prasiatka. Vtedy jeden povedal: – Odstúp teraz a i do ľudí sa strieľa, nielen na zvieratá, a zastrelil ju.
Naložili ju potom na voz. Dedo stal pri koňovi. Vtedy prišiel k nemu jeden z nich a povedal mu: – Jozek nechaj koňa a utekaj... Asi ho poznal, ale dedo mu odpovedal: – Keď zoberiete koňa to ja idem s ním. Prišiel nejaký ďalší a povedal: – Ideme a pri cintoríne čakajte na ostatných, a odišli od nás.
Ráno sme sa dozvedeli, že od nás išli k ujovi Jánovi Ščurekovi. Tam tiež zrabovali všetko čo sa im páčilo a uja zobrali so sebou. Od Ščurka išli k Dominikovi Kalatovi, ale ten sa im schoval a tak sa mu podarilo újsť smrti. Za to mu zbili ženu a zrabovali kravy a koňa. Od Kalaty išli pre Jána Kraka . Zobrali ho so sebou a zrabovali čo sa len dalo. Od Jána Kraka išli pre Františka Brodovského, ale ten sa im tiež schoval a ušiel smrti. Zbili mu ženu a aj nevlastného syna. Zasa od Brodovského išli pre Jána Lapšanského. Tam tiež zrabovali a Jána zobrali so sebou. Ráno boli otázky: Čo s nimi? Či sa vrátia živí?
Uplývali dni, týždne, mesiace a nič, len kolaboranti vedeli čo sa s nimi stalo!
Keď som ešte navštevoval základnú školu, nastala jar a jedného dňa mi otec hovorí: – Ty dnes nepôjdeš do školy, lebo je pekné počasie a pôjdeš so mnou do poľa. Pomôžeš mi pri práci na poli.
Prišla prestávka na obed, tak otec hovorí: – Dávaj koňa okolo voza a dáme mu oddych, musí dobre zjesť. Potom otec hovorí: – My sa tiež musíme najesť. Poď sadneme si na medzi. Sadli sme si a zjedli sme čo sme mali. Potom otec vybral z vrecka cigaretu a zafajčil si. Bolo to pri chotárnej hranici s obcou Gronkov. Pozerá sa na hory pod Turbačom a zrazu sa ma spýta? – Vidíš tam vysoko v horách tu bielu kaplnku nad Ostrowskom? Povedal som, že áno, vidím. – To tam boli tí chlapi aj náš dedo, čo ich „banditi“ zabili.
– Ako ste ich tam našli? spýtal som sa a otec mi hovorí: – Vieš, keď si ten „bandita“ strelil do hlavy a zomrel, tak sa situácia trošku zlepšila a ľudia sa už tak nebáli. Presne o rok ako ich zobrali prihlásil sa nám jeden človek a dal odkaz, aby sme sa s ním skontaktovali, že on ukáže, kde sú. Keď sme sa s ním stretli tak povedal, že ukáže, kde sú, ale za peniaze, lebo ich potrebuje. Dohodli sme sa s ním a peniaze sme zozbierali. Potom sme mu dali odkaz, že sa môžeme stretnúť. Keď sme sa s ním dohodli, tak sme s ujom Valentom Ščurkom, bratom zavraždeného Jána Ščurka, pripravili, čo nám kázal – kone, voz a plachty. Zobrali sme aj vtedajšieho hrobára. Bol ním Ján Monka. Stretli sme sa s ním pod horou v Ostrowsku a povedal, čo máme robiť. V ruke mal palicu a povedal dávajte pozor, ja idem dopredu a tam, kde položím tú palicu na zem, tam päť krokov do boku, tam sú.
A presne tak bolo. – Mali sme plachty a každého zvlášť sme zabalili. Keď sme už ich mali na voze, tak zrazu prišiel ten neznámy človek a povedal, aby sme sa nevracali cez most, aby nás niekto nevyzradil a odišiel. Treba bolo sa preplaviť cez rieku Dunajec. Voda bola veľká, lebo to bolo na jar. Trošku sme sa báli ísť cez vodu, ale nebolo iné východisko. Keď sme boli v polovici cesty cez rieku, zrazu nám voda začala voz prevracať, ale sme to zvládli a mŕtvoly sa nám nepotopili. Tak sme sa dostali k brehu. Keď sme už opustili chotár Ostrowska, zistili sme, že sme už v bezpečí. Zastavili sme sa v lese pred Novou Belou, kde sme dali koňom oddych. Ujo Valent Ščurek povedal, vy, tu ostaňte a ja idem oznámiť zvonmi, že sme ich už doviezli.
Ujo začal vyzváňať zvonmi. Na to prišiel k nemu vtedajší farár Kwaśny a začal sa s ním hádať, že takým mŕtvolám sa nesmie zvoniť. Ujo od neho odstúpil a ďalej zvonil.
– Doviezli sme ich na cintorín a veľa ľudí sa tam už zhromaždilo, a to nielen z Novej Belej, ale z celého okolia. Pochovali sme ich, ale o dva týždne na to sme ich museli vykopať opäť, lebo prokuratúra z Nového Targu nariadila exhumáciu.
Čítal som knihu J.S. Łatku Bohater na nasze czasy? Je v nej opísané tiež aké vraždy spáchal na šiestich obyvateľoch Gronkova, ktorých „Ogieň“ nazval „zlodejmi, lupičmi, zbojníkmi“. Možno aj niečo vzali, ale bolo potrebné ich zastreliť? Počul som, že ľudia „Ogňa“ tiež kradli poza jeho chrbtom a potom hovorili, že to Zagaty-Łatankowie z Gronkowa urobili.
Teraz z „Ogňa“ robia „hrdinu“ za to, že vraždil bezbranných ľudí, tak ako to urobil v Novej Belej, len preto, že sa hlásili k slovenskej národnosti. Pre mňa, nie je to „hrdina“, lebo „hrdina“ bojuje do poslednej kvapky krvi a nestrieľa do hlavy ako on.
Čítal som aj knihu Palace. Katownia Podhala[1]. Nič som tam nenašiel napísané, že „Ogeň“ bol alebo je „hrdina“ Podhala, ani že, vykonal nejaký prepad na Palace, aby oslobodil ľudí, ktorí tam boli väznení Nemcami. Keď mu nepovolili postaviť pamätník v Novom Targu, Waksmunde, Ostrowsku, tak povolili v Zakopanom. Ale za čo, keď sa nijako hrdinský nepričinil pre Zakopané? V žiadnej knihe nie je napísané, že je „hrdina“, ale že „bandita“ tak to je.
Prichádzala k nám domov jedna babička z Gronkowa, mama ju volali Zarembczanka. Po prečítaní článku v Živote Silvester v Gronkowe z pera kňaza Władysława Zarembczana, som zistil, že to mohla byť jeho matka, lebo raz som počul ako hovorila, že budú mať kňaza. Nosila k nám teplé odevy pre staršie babičky na predaj. Ale ani od nej som nikdy nepočul nič dobrého o „ogňovcoch“.
Pre mňa „Ogeň“ nemôže byť „hrdinom“ za tie vraždy v Novej Belej, Gronkowe a ešte i ďalšie. „Ogeň“ nemôže byť hrdinom a samozvaným majorom, lebo v knihe som čítal, že ho v januári niekto nazval majorom a počas prepadu v Novej Belej v apríli bolo povedané, že je „poručík“. Potom to nie je niečo v poriadku.
Môj dedo a ďalší obyvatelia si len bránili svoju národnosť a za to ich „bandita“ odsúdil na smrť, pričom tvrdil, že sú to „nepriatelia poľského štátu“, preto im patrí smrť, čo je veľkým klamstvom. Nakoniec mama hovorili, čo zrabovali to zrabovali, ale život im nemusel zobrať ten „bandita“. Za spáchané činy nemôže byť hrdinom. NIE!
Aj keď uplynulo 80 rokov od týchto tragických udalostí, sú ľudia, čo si na Slovákov z Novej Belej pamätajú. A ako vidím slovenčina na Spiši i Orave sa udržiava dodnes.
Česť a chvála im!
[1] Poznámka redakcie: Palace bol penzión v Zakopanom, v ktorom Nemci vytvorili stanicu Gestapo, kde od októbra 1939 až do januára 1945 mučili, väznili a zabili mnohých obyvateľov Poľska.
