Obdobie po skončení druhej svetovej vojny, v rokoch 1945 – 1947, patrí k najtragickejším úsekom dejín severného Spiša. Ukončenie bojov tu totiž neprinieslo želaný mier, ale po pripojení 14 severospišských obcí k Poľsku nastala perzekúcia miestneho obyvateľstva na národnostnom princípe, ktorá prinútila takmer pätinu z nich – cca 6000 osôb – opustiť svoje domovy a hľadať útočisko v susednom Československu.
Obzvlášť agresívna a xenofóbna bola ozbrojená skupina pod vedením Jozefa Kuraša „Ogňa“, ktorá Slovákov nielen vyháňala zo svojich rodných obcí, ale ich aj okrádala, vydierala, ponižovala, týrala a vraždila. V archívoch je opísaných takmer 140 prípadov napadnutí civilného obyvateľstva na severnom Spiši, z ktorých viaceré mali aj tragickú dohru. Jeden z najtragickejších prípadov, keď obyvatelia prišli o svoje majetky, domovy i životy, sa odohral pred osemdesiatimi rokmi – v noci z 15. na 16. apríla 1946 v Novej Belej.
Pokojnú jarnú aprílovú noc narušil príchod asi 70 ozbrojených mužov, ktorí podľa vopred pripraveného zoznamu začali rabovať miestne obyvateľstvo. Ich cieľom boli gazdovstvá slovenských roľníkov, odkiaľ pod vyhrážkami a za použitia fyzického násilia brali takmer celý ich majetok, prakticky všetko, čo Novobeľanov živilo – dobytok, obilie určené na siatie i na chlieb, plátno natkané počas zimy, šatstvo, jedlo a dokonca aj čerstvo nadojené mlieko od kráv pre deti. Nakradnuté veci nakladali na vozy, ktoré tiež ukradli a do vozov zapriahali ukradnuté novobeľské kone. Okrem odcudzených vecí odviedli so sebou aj štyroch otcov rodín Jána Ščureka, Jána Kraka, Jozefa Chalúpku a Jána Lapšanského. Ďalším dvom Slovákom na zozname, Františkovi Brodovskému a Dominikovi Kaľatovi, sa podarilo zachrániť útekom na Slovensko.
Bola jar, čas sejby, no obilia nebolo ani na siatie, ani na chlieb. Manželky ostali bez mužov, siroty bez otcov, bez chleba, bez mlieka. A len vďaka pomoci dobrých ľudí sa im podarilo situáciu ako-tak zvládnuť. Strach a bolesť však ostávali, keďže o osude štyroch odvlečených otcov rodín nikto nič konkrétne nevedel. Až po vyše roku, po udelení amnestie, sa ponúkol jeden z ogňových ľudí, že im za úplatok ukáže miesto, kde sú obete pochované. Zohavené mŕtve telá boli nad obcou Ostrowsko, pod vrchom Turbacz, v spoločnom plytkom hrobe, ktoré si obete museli sami vopred vykopať. S veľkými ťažkosťami, keďže sa voz s mŕtvolami dvakrát prevrátil, boli dovezené na cintorín v Novej Belej, kde boli za veľkého smútku, hlaholu novobeľských zvonov i zvonov v okolitých spišských obciach a veľkej účasti Novobeľanov i ďalších Spišiakov, dôstojne pochovaní.
O niekoľko týždňov však boli exhumovaní, aby sa zistilo, akým spôsobom ich zavraždili. Jána Ščureka a Jána Kraka zabili údermi tupého predmetu do hlavy, Jozefa Chalúpku obesili a Jána Lapšanského zastrelili. Čím tak strašným sa previnili štyria slovenskí roľníci z Novej Belej, že museli zomrieť tak predčasne potupnou smrťou? Tým, že sa hlásili k slovenskej národnosti? Čím sa previnili ich rodiny, ktoré ostali žiť bez materiálneho zázemia, bez mužov i otcov a v neustálom strachu? Čím sa previnili rodiny ďalších Slovákov, ktoré boli napadnuté, orabované, mučené, fyzicky napádané a psychicky neustále vydierané ozbrojenou skupinou pod vedením Józefa Kuraša „Ogňa“?Odpoveď na tieto otázky dodnes nepoznáme…
Vieme len, že výsledkom tohto takmer dvojročného besnenia, nielen na Spiši, ale aj v širšom okolí na Podhalí, ba dokonca i na území Československa, boli stovky mŕtvych civilistov a tisícky zničených životov.
Hoci už od tej doby ubehlo osemdesiat rokov, nemôžeme tieto udalosti uložiť len do ticha archívov. Zvlášť v situácii, keď sa isté kruhy usilujú urobiť z týchto vrahov hrdinov hodných nasledovania. Ich zločiny sú totiž hlbokou ranou v pamäti krajiny i jej ľudí. Nech je spomienka na tieto obete trvalým mementom histórie – nie ako zdroj nenávisti, ale ako výzva k pravde, zmiereniu a zachovaniu ľudskosti – aby sa podobné tragédie už nikdy viac neopakovali.
