Medzi obcami Chyžné a Jablonka sa nachádza miestna časť Jablonka Bory. Kedysi močaristé a rašelinové rovne zarastené vzácnym druhom borovice rašelinnej, od ktorej dostali názov, dnes prekypujú čulým životom. Sú samostatnou obcou s vlastnou farnosťou, školou a rodinnými domami, medzi ktorými čnie i dom krajana Alojza Harkabúzika. Postavil ho vlastnými rukami pre svoju rodinu, s ktorou ho spoločne obýva. Počas jedného pekného májového dňa sme si spolu zaspomínali na jeho život a udalosti, ktoré ho ním sprevádzali.
Alojz sa narodil 10. januára 1930 v Jablonke v slovenskej rodine Jána Harkabuzika a Jany, rodenej Albertušákovej. Teda vlastne trochu skôr, už na Troch kráľov, ale kvôli veľkej zime a mrazom sa so zápisom do matriky oneskorili, a tak má vo všetkých dokumentoch zapísaný tento dátum.
Mal deväť súrodencov, pričom z chlapcov bol najstarší. Od malička tak musel pomáhať na gazdovstve a privyrábať si službou u iných gazdov ako pastier. V tom čase bola na Orave veľká bieda. Ľudia chodili a pracovali bosí alebo v krpcoch. Topánky si šetrili na významné príležitosti, napríklad do kostola. No ani tam nešli obutí. Svoj poklad si niesli na ramene a až pred kostolom si ho dali na nohy.
Do školy kvôli výpomoci nastúpil neskôr, až ako osemročný, pričom tabuľku na písanie zdedil po svojom otcovi ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Detí bolo veľmi veľa a v poľskej škole ich učila učiteľka Bogumila Kornecka.
Potom vypukla vojna. Veľmi živo si spomína na prechod frontu, kedy do Jablonky vkročili nemeckí vojaci. Keďže poľské vojská neostali brániť Oravu k priamym stretom nedošlo. Len nad Hustými domami niekto vystrelil na nemecké lietadlo. Odpoveďou bola paľba z dela, čoho dôsledkom bolo spálenie niekoľkých domov.
Jedným z dôsledkov vypuknutia vojny bolo, že Orava bola pripojená späť k Slovensku. Veľa vecí sa v tom čase zmenilo. Ako Slováci mohli navštevovať slovenskú školu, v ktorej učili slovenskí učitelia Ján Havran a Anna Mikulcová. Výchova bola veľmi prísna, ale deti boli slušne vychované a vážili si starších. Dnes je to úplne ináč a Alojz v tom vidí jednu z hlavných príčin súčasného úpadku spoločnosti.
Podobne ako veľa jeho vrstovníkov však nakoniec povinnú školskú dochádzku neukončil, keďže po vojne slovenských učiteľov vypovedali a do poľskej školy ich rodičia odmietali posielať. A keď bolo koncom štyridsiatych rokov minulého storočia znovu obnovené slovenské školstvo, zarábal si už na vlastné živobytie.
Pekne si spomína aj na slovenského kňaza, ktorý tu pôsobil v čase pripojenia ku Slovensku. Ak bol človek biedny nežiadal od neho peniaze a od chudobnej rodiny nevyberal ani poplatky za pohreb. Ďalším dobrým kňazom, ktorého počas svojho života v Jablonke zažil bol Pavol Kubani, ktorý tu pôsobil v 90-tych rokoch minulého storočia.
Vráťme sa však na koniec vojny, do januára 1945, kedy cez Oravu prechádzal front druhý raz. Tentokrát boli obyvatelia vojnovými udalosťami postihnutí viac. Vojaci, ale aj rôzni banditi, ktorí využívali situáciu, zaberali obyvateľom kone, kravy, prasatá, sliepky, jedlo, či oblečenie. Oravci sa museli tiež podieľať na kopaní zákopov, najskôr pre nemeckých, a následne aj pre ruských vojakov. Alojz si spomína ako 15-ročný kopal celú noc tvrdú, zamrznutú zem. Front tu stál deväť týždňov a Jablončanov nakoniec evakuovali do Orávky. On však ďalej ostal v rodnej obci, vzhľadom na to, že ho vybrali ako pomocníka v poľnej kuchyni ruských vojakov, keďže sa rýchlo naučil rôzne ruské slová a dokázal s nimi komunikovať.
Po prechode frontu a pripojení hornej Oravy k Poľsku v máji 1945 bola situácia ďalej veľmi ťažká. Na Orave vyčíňali rôzne bandy, ktoré často v porozumení s novou štátnou správou, okrádali miestnych obyvateľov. Nechýbalo ani násilie a prenasledovanie, a tak sa mnohí rozhodli, niektorí dobrovoľne a iní z donútenia, odísť do vtedajšieho Československa.
Jeho sestra sa napríklad usadila v Čechách. Alojz rovnako prešiel hranicu na čierno cez lesy do Trstenej. Bolo to 15. marca 1947. Tu mu pomohol istý Ďurčák zo Zubrice, ktorý mu našiel pracovné miesto v Galante, kde pomáhal pri poľnohospodárskych prácach. Keďže voly pri oraní nerozumeli po slovensky, naučil sa niečo aj z maďarského jazyka.
Po roku sa vrátil späť do Jablonky. – Peňazí nebolo a ľudia sa ratovali ako vedeli, spomína Alojz. Napríklad aj prenášaním tovaru cez hranicu, ktorý od nich kupovali dokonca i poľskí vojaci. – Ty máš tovar, ja mám kupca, povedal mu raz na trhu známy. Doviedol ho na miesto, kde stál vojak v poľskej uniforme. Zľakol sa, že ho zatkne, ale nič také sa nestalo. Zobral si tovar, zaplatil a odišiel.
Pri jednej takejto ceste cez hranicu ho chytili slovenskí pohraničníci v Liesku. Dva dni bol zatknutý a potom ho prepustili. Dodnes nevie, kto mu pomohol, ale myslí si, že to bol bývalý starosta Jablonky Ignác Gajniak, ktorý sa usadil v Trstenej. Keďže prenášanie tovaru bolo čoraz nebezpečnejšie, a niektorí dokonca pri tom prišli aj o život, rozhodol sa, že takto si privyrábať viac nebude.
Začiatkom päťdesiatych rokov absolvoval neďaleko Szczecinku vojenskú službu. Po návrate sa zblížil so svojou budúcou nevestou Máriou Novákovou, ktorá bývala neďaleko v susedstve. Bola o 6 rokov mladšia, a vôbec šestky ju sprevádzali od narodenia – narodila sa totiž 6.6.1936. Zoznámili sa na páračkách. V roku 1962 bola svadba a následne Alojz odišiel do Ameriky, aby zarobil. Keď sa vrátil kúpili pole a postavili dom.
– Robil som ako kôň, hovorí Alojz. Vypomáhal v miestnej pekárni, pracoval v Novom Targu a neskôr aj v českom Bohumíne. Sám si vyrobil tehly na stavbu domu, sám ho vymuroval o potom, keď sa mu podarilo konečne zohnať vápno, aj omietol. Najskôr si zariadili len jednu malú komôrku, v ktorej bývali, a dom budovali postupne.
V manželstve sa im narodili dve deti. Dcéra Boguslava Cieluchová je vydatá v Amerike a syn Richard sa oženil v Jablonke, pričom býva so svojou rodinou v rodnom dome na nadstavenom pochodí. Alojz a Mária majú dnes už 5 vnukov a 6 pravnukov.
Postupom času začali Harkabuzikovci svoje hospodárstvo rozširovať i modernizovať. Mali dve jalovice, hydinu a kúpili si kosačku, traktor, kopačku, mláťačku i iné stroje, ktoré im uľahčovali prácu. – A všetko to vyšlo nazmar, hovorí so smútkom v očiach Alojz. Dnes sa už totiž neoplatí gazdovať, veď všetko sa dá kúpiť v obchode. Ešte donedávna sadil s vnukom z Lipnice zemiaky, ale aj od toho už upustili. – Mám ešte jednu kuru, dodáva s úsmevom. Sliepka má už sedem rokov, vajíčka nenesie a vlastne sa stala už takým domácim miláčikom.
O všetkých starostiach i radostiach sa rozprávame po slovensky. Alojzov otec bol jedným zo zakladateľov nášho slovenského spolku a on je tiež hrdý Slovák. Nechýba na žiadnom slovenskom podujatí na Orave, pričom je nositeľom Zlatej medaily za zásluhy pre Spolok Slovákov v Poľsku. – Celý život som bol Slovákom, pritakáva a ukazuje mi slovenskú modlitebnú knihu, z ktorej sa každé ráno modlí. Na polici sa nachádzajú aj všetky čísla Života, ba i slovenské knihy z nášho vydavateľstva. – Všetky som prečítal, hovorí. Rozprávame sa taktiež o výstavbe slovenského domu v Jablonke, ktorú Alojz aj podporil a dúfa, že dokáže revitalizovať činnosť Slovákov na Orave. Bol by tiež rád, aby sa vrátila slovenská omša na 8:00 hodinu ráno a slovenčina do škôl i lýcea, ktoré zakladali miestni Slováci.
Život Alojza Harkabúzika je obrazom jednej generácie oravských Slovákov – generácie, ktorá vyrastala v biede, prežila vojnu, zmeny hraníc, neistotu i tvrdú prácu, no napriek všetkému si dokázala zachovať svoju vieru, jazyk a identitu. V jeho spomienkach sa prelína osobný príbeh s dejinami celej hornej Oravy. Hoci dnešný svet sa podľa neho zmenil na nepoznanie, v jeho slovách cítiť pokoru, pracovitosť a hlboký vzťah k rodnému kraju.
Dom, ktorý vlastnými rukami postavil v Jablonke Boroch, nestojí len na pevných základoch tehál a malty, ale aj na hodnotách, ktorým ostal verný celý život. A práve vďaka takýmto ľuďom sa slovenský život na Orave dodnes nestratil.
