Bez Jozefa Spišaka by Krakov nebol sám sebou – napísal svojho času novinár a fotograf Jacek Balcewicz. A je to pravda. Żaczek, Rotunda, Juwenalia, Imago Artis, či takmer trojtýždňové Medzinárodné trhy ľudového umenia na hlavnom námestí – to je len niekoľko podnikov a podujatí spojených s jeho menom. Patrí tiež medzi prvých absolventov slovenského lýcea v Jablonke, zakladateľov povojnovej slovenskej mládežníckej organizácie na Orave i prvého celonárodného spolku Slovákov a Čechov – Kultúrno-sociálnej spoločnosti Čechov a Slovákov v Poľsku.
Svetlo sveta uzrel 18. januára 1936 v Jablonke na Orave v rodine Jána Spišaka a Jozefíny Góra Stachuliakovej. Otec bol zručným tesárom, pod ktorého rukami vzniklo množstvo oravských domov i mostov, mama zas známou čipkárkou. Rodina mala prídomok „Kuruc“, z čoho usudzujú, že ich predkovia boli pravdepodobne protihabsburskí povstalci, ktorí sa po porážke prisťahovali na Oravu.
Spišakovci vždy patrili medzi aktívnych ľudí. Jozefov pradedo Ján Spišak sa už koncom 19. storočia, ešte v rámci Uhorska, angažoval za zachovanie slovenského školstva na Orave. Jeho starý otec František zase narukoval do rakúsko-uhorskej armády a počas prvej svetovej vojny precestoval takmer celú Európu. Domov sa napokon vrátil z Francúzska ako legionár československej armády. Keďže však Jablonka pripadla v roku 1920 Poľsku, František nezískal výhody, ktoré prináležali vojnovým veteránom.
Jozef mal troch vlastných súrodencov – bratov Alojza a Eugena, ktorý po maturite odišiel na Slovensko i sestru Máriu, ktorá žije v Jablonke. Keď ešte nedovŕšil 4 roky bola Orava opätovne zjednotená a jeho rodná obec pripojená k Slovenskej republike. Nastúpil teda do základnej školy v Jablonke-Matonogoch s vyučovacím jazykom, za ktorý bojoval ešte jeho pradedo, a keďže patril medzi najlepších žiakov bol vybraný, aby privítal v Jablonke slovenského prezidenta Jozefa Tisa básničkou.
Koncom vojny bolo však vyučovanie prerušené, keďže sa na Orave zastavil na 9 týždňov front. V ich dome v tom čase malo sídlo veliteľstvo ruského vojska. S blížiacim sa koncom vojny sa zároveň otvorila i otázka ďalšej prináležitosti Oravy, ktorá bola nakoniec vyriešená posunutím hranice podľa stavu spred Mníchova. Jablonka tak opätovne pripadla Poľsku. Keďže však Oravci žiadali zachovanie škôl so slovenským vyučovacím jazykom, značná časť detí sa vyučovania v poľštine nezúčastňovala. Patril medzi nich aj Jozef. Do 3. ročníka tak nastúpil až v roku 1947, kedy bola zriadená slovenská škola.
Po skončení siedmej triedy mal pokračovať v otcových stopách a vyučiť sa remeslu buď na Umeleckej škole remesiel alebo Stavebnej priemyslovke v Zakopanom. Bolo to však v čase, keď sa zásluhou viacerých slovenských aktivistov z Oravy podarilo nakoniec v roku 1951 založiť Všeobecnovzdelávacie lýceum so slovenským vyučovacím jazykom. A keďže bolo zriadené priamo v Jablonke, bolo o jeho stredoškolskom štúdiu rozhodnuté.
– Začalo nás študovať 36, spomína, – a skončilo 13. Elektrika v tom čase na hornej Orave ešte nebola a učil sa pri petrolejovej lampe. Taktiež masovokomunikačné prostriedky boli značne obmedzené. V knižnici bolo cca 300 kníh, ktoré pri pasení kráv, teliat, oviec či baranov prečítal aj dva-tri krát. Prvý film videl až v piatej triede v škole v prírode, kde boli všetci užasnutí, že po nejakej bielej plachte behajú ľudia. Počas štúdií v lýceu to nemali jednoduché. Neboli žiadne tradície, žiadne vzory a sami tak museli položiť základy miestneho študentského diania. Postupne založili mládežnícku organizáciu, folklórny súbor i divadlo.
Maturant Všeobecnovzdelávacieho lýcea so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke
S odstupom času si uvedomuje, že lýceum malo, a nielen pre neho, veľký význam. Vďaka nemu mohli Oravci, ale aj študenti zo Spiša, získať stredoškolské vzdelanie a pokračovať v štúdiách na univerzitách a následne sa uplatniť v najrôznejších odvetviach hospodárstva i spoločenského života v Poľsku i na Slovensku. Ľudia, ktorí stáli pri jeho zrode, ako Alojz Šperľak, Eugen Kot, Ignác Kašprák, Anton Nižník, František Chovanec, Štefan Wacłaviak, Alexander Kniežacký a ďalší si zaslúžia úctu a uznanie, ktorej sa im bohužiaľ na Orave nedostáva. Rovnako ako mnohým ďalším oravským osobnostiam, pôsobiacim pred rokom 1920.
Jozef Spišiak patril medzi najlepších študentov lýcea a po úspešnej maturite sa rozhodol pokračovať v štúdiách na Filozoficko-historickej katedre Jagelovskej univerzity v Krakove históriu. Býval v študentskom dome Żaczek, kde spoznal množstvo skvelých ľudí, ktorí sa neskôr presadili v spoločenskom i hospodárskom živote samotného Krakova, ale aj v rámci Poľska.
Čoskoro po nástupe na školu sa začali prejavovať jeho organizačné a manažérske schopnosti. Stal sa predsedom Združenia poľských študentov, v rámci ktorého organizoval víkendové výlety na hrady a zámky v Malopoľsku a Sliezsku s historickým výkladom, seansy v kine Sztuka, či návštevy krakovských divadiel. Patril tiež medzi zakladateľov Študentského pracovného družstva Żaczek i známych krakovských Juwenalií. Popri tom všetkom sa zamestnal v Študentskom klube Rotunda, kde sa vypracoval od vrátnika, šatniara a predajcu lístkov až na programového riaditeľa. Organizoval tanečné večery, estrády i filmové stretnutia. Práve v Rotunde, ale až o niekoľko rokov neskôr, spoznal na silvestrovskej zábave svoju manželku Jadwigu, s ktorou majú jedinú dcéru Agnieszku.
V októbri 1956, keď v Poľsku dochádzalo k istému politickému uvoľneniu, sa zúčastňoval verejných zhromaždení a dostal sa tak do hľadáčika poľskej Štátnej bezpečnosti. Jej záujem sa ešte znásobil, keď sa zapojil do agitácie za založenie prvej celoštátnej slovenskej a českej organizácie – Kultúrno-sociálnej spoločnosti Čechov a Slovákov v Poľsku. Zúčastnil sa aj na jej prvom zjazde v marci 1957 v Krakove, kde bol zvolený za člena Ústredného výboru.
Záujem tajnej služby, ktorá ho označila za slovenského nacionalistu, čoskoro vyvolal reakciu na najvyšších miestach univerzity a bolo mu jasne naznačené, že ak sa nevzdá tejto činnosti, musí sa rozlúčiť so štúdiom. Keďže bol vôbec prvým v rodine Spišakovcov, ktorý šiel na štúdiá, rozhodol sa ich dokončiť.
V diplomovej práci Martinská deklarácia z 30. októbra 1918 sa venoval výsostne slovenskej problematike. Vypracoval ju pod vedením prof. Henryka Batowskiego, u ktorého následne začal tiež doktorandské štúdium, ale uvedomil si, že dráha vedeckého pracovníka nie je práve tým, čomu by sa chcel dlhodobo venovať. Neskôr si ešte rozšíril vzdelanie o právnické štúdiá, ktoré ukončil prácou Financovanie investícií poľského družstevníctva. To bola oblasť, v ktorej sa napokon aj uplatnil.
Po štúdiách sa po krátkom pobyte vo Varšave, vrátil do Krakova, kde pokračoval v spolupráci so študentským klubom Rotunda a Krakovským Domom Kultúry, pričom zodpovedal za prácu desiatok klubov, klubovní a tanečných i speváckych súborov v Krakove. V roku 1968 sa stal predsedom klenotníckeho družstva Imago Artis. To sa pod jeho vedením rozvinulo z malej lokálnej firmy s cca 100 zamestnancami na veľký podnik z takmer 4000 pracovníkmi, ktorých umelecké výrobky zo zlata, striebra, či drahých kameňov poznali nielen v tzv. socialistickom bloku, ale aj v Bruseli, Paríži, New Yorku, San Franciscu či Japonsku. Založil nové výrobne, obchody, autorské galérie i klenotnícku školu, v ktorej sa vyučilo takmer 500 klenotníkov. Niektorí z nich si otvorili obchody aj na Orave.
Organizoval skvelé výstavy a v jeho mysli sa v 70-tych rokoch minulého storočia zrodila myšlienka založenia Medzinárodných trhov ľudovej kultúry na hlavnom námestí v Krakove, ktorú po krátkej prestávke opätovne oživil v roku 1993. Z jednodňovej iniciatívy sa postupne stal takmer dvadsaťdňový festival, poskytujúci priestor na prezentáciu rozmanitých tradícií, kultúr a národov. Tieto trhy pritom už niekoľko rokov otvára Slovenský deň.
Prinavrátil tiež tradíciu jarmokov na Malom Rynku a počas pôsobenia v Imago Artis založil a podporoval aj viaceré športové aktivity – cyklistické preteky o Zlatý prsteň Krakova, ženské hádzanárske družstvo Cracovil, prvoligovú Wisłu Krakov i súťaž o najlepšieho futbalistu Malopoľska.
Za svoju činnosť získal viacero štátnych, ministerských, krakovských, družstevných a ďalších vyznamenaní, medzi inými Strieborný i Zlatý kríž za zásluhy, Rytiersky kríž Rádu obnoveného Poľska, Zlatý odznak Za zásluhy pre krakovskú zem, Zaslúžilý pracovník obchodu a služieb, Zaslúžilý pracovník kultúry a iné.
Hoci pred piatimi rokmi vážne ochorel, jeho dielo žilo naďalej a natrvalo sa už zapísalo do miestneho koloritu Krakova. Ako chlapec z Oravy dokázal nasať neopakovateľnú atmosféru unikátneho multikultúrneho mesta a zároveň do neho priniesť kúsok svojej domoviny. Vďaka tomu vytvoril jedinečné mosty medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi tradíciou a modernosťou i medzi národmi a kultúrami. V januári Jozef Spišak oslavuje okrúhle jubileum 90 rokov života, počas ktorých zanechal po sebe hlbokú stopu v hospodárskom, kultúrnom i spoločenskom živote Krakova, pričom sa zaslúžil aj o vznik a formovanie organizovaného života Slovákov v Poľsku. K okrúhlemu výročiu mu prajeme mu, aby ho sprevádzalo pevné zdravie, vnútorný pokoj a radosť z vedomia, že jeho životné dielo má trvalú hodnotu a zostáva inšpiráciou aj pre ďalšie generácie.
