Článok Dawida Golika uverejnený v Dzienniku Polskim 5. júna 2025 (č. 129) pod názvom „Walka o Polską Orawę“ (Boj o poľskú Oravu),[1] publikovaný v sekcii História – Krakovská pobočka Ústavu pamäti národa (Instytut Pamięci Narodowej, ďalej IPN) v rámci cyklu „Dziennik Polski pripomína“, vyvoláva viacero odborných otázok.
Autor začína svoj príbeh konštatovaním, že „po porážke v roku 1939 sa veľké časti poľskej Oravy, ako aj Spiša, ocitli v hraniciach Slovenskej republiky“[2], pričom však úplne opomína skutočnosť, že hraničný spor medzi Československom (ďalej ČSR) a Poľskom sa začal koncom 30. rokov územnými nárokmi Poľska a následnou ozbrojenou intervenciou poľských vojsk na slovenské územie v dňoch 25. – 27. novembra 1938 (Spiš, Orava, Kysuce). Rovnako absentuje zmienka o zavádzaní poľskej správy na anektovaných slovenských, ako aj na českých územiach (Tešínsko). Skutočnosť, že v tom čase poľská strana spolupracovala s Treťou ríšou, najmä po podpísaní dohody s Nemeckom 26. januára 1934, autor starostlivo zamlčiava.[3] Nespomína taktiež o sabotážnych akciách, ktoré v ČSR inicioval II. Obvod Generálneho štábu Poľskej armády, operáciu „Łom“ na severovýchodnom Slovensku a Zakarpatsku, v českej literatúre známu pod pomenovaním „Sochor“, ani o organizačnom a finančnom zázemí, ktoré tejto operácii poskytol reaktivovaný Zväz goralov Spiša a Oravy v Novom Targu, vytvorený Ferdynandom Machayom.[4] Nepovšimnutý ponecháva taktiež fakt, že okupáciu českého a slovenského územia akceptovala Tretia ríša a že vo februári 1938 sa vtedajší poľský minister zahraničných vecí Józef Beck obrátil na Hermana Göringa so žiadosťou o akceptáciu poľských územných nárokov voči „určitým oblastiam Československa“. Súhlasné stanovisko bolo poľskej strane oznámené 21. mája 1938 prostredníctvom poľského vyslanca v Berlíne Józefa Lipského, ktorého o tom osobne informoval Hermann Göring počas mimoriadneho rokovania v Berlíne. [5]
Vyžaduje sa predplatné
Musíte byť registrovaným členom a mať aktívne predplatné, aby ste mohli čítať tento obsah.
